Zľava!

Srať na lásku

Marton Ján- Vydavateľ: HladoHlas Group

Marton vydáva svoju šiestu zbierku básní, ktorá je podľa jeho slov „najsilnejším vyjadrením vlastného pocitova bez akýchkoľvek farebných doplnkov krásy a násilného lesku“. Ide o reálnu výpoveď, v ktorej sa čitateľ často stretne doslova s príbehmi vo veršoch.

Dodacia doba: 3 dni

Počet strán: 112 str.
Väzba: pevná
Rozmer: 120 x 180 mm
Hmotnosť: 220 g
Jazyk: slovenský
ISBN:9788089711079
Rok vydania: 2014
Katalógové číslo:

Objednajte si tovar spolu nad 50,00 € a poštovné máte zadarmo!



6.99  6.29 

Katalógové číslo: 9788089711079 Kategórie: , ,

Popis

Názov tejto zbierky básní sa pýta do úvodzoviek. Autor veršov v nej však rád klame vo svojich pohyboch telom a preto tie úvodzovky nechal v šuplíku.

Možno si poviete, že na lásku sa srať nemá, ale čo všetko sa v živote nemá a deje sa? Čo je krásne a čo naopak zvrátené? Táto zbierka balancuje niekde v strede celej tejto karmickej hrany, ktorej ostrie neotupí ani definitívne zatratenie každého slova v nej. Zalistujte si. Ukážte prstom na svoju obľúbenú báseň a na tú škaredú tiež. Buďte slobodní! A bonus? Zbierka obsahuje krásne farebné kresby talentovanej Katky Prídavkovej.

 

O autorovi: Marton chce vypĺňať a občas aj bezbolestne žiť, keďže je jedným z vás. Stretnúť ho môžete medzi Svitom a Popradom. No radšej ako o poézii sa s ním ale bavte o futbale. Tomu rozumie ďaleko viac.

 

 

Ukážky:

 

Umývam sa v tvojich vlasoch

 

I.

Vyzlečiem sa zo sveta,

zhodím na zem oblohu

a hviezdy zmetiem

pod posteľ.

 

Učešem si okná

tvojim slnkom

a telo umyjem,

v tvojich vlasoch.

 

Vyvetrám oblohu

a dúhe dovolím,

aby nás

prikryla.

 

Vnoríme sa

do spoločnej nory

a potom

do seba.

 

Jeden v druhom

si postavíme hrad.

Budeme sa chrániť

až za brány všetkých vekov.

 

II.

Vyzlečiem nás zo sveta,

zhodím na zem vesmír

a hviezdy poukladám

na posteľ.

 

Učešem nám okná

39 srať na lásku

našim slnkom

a telá umyjem

v našich vlasoch.

 

Budeme sa vo svojich zrkadlách

topiť na malé svetielka,

ktoré sa spoja

do hviezdy.

 

Príde ráno

a ja sa umyjem v tvojich vlasoch.

Tvojou dlaňou si pohladím tvár

a poďakujem ti.

Za život.

 

 

Raz si mi venovala verše

 

Vykašli sa na povesť a dobré mravy.

Čoskoro bude svitať,

nie je možné, aby sme to neprežili.

 

Hoci nikdy nevieme,

ktorý deň bude ten náš posledný.

Zhasni, vyrev si dušu pod mojou perinou

a ja ťa odveziem na vysnívané polia.

 

Zavri oblohu,

mesiac uviaž na reťaz

a otvor fľašu.

 

Otvoril som náruč,

je iba tvojou, presne tak,

ako ty mojou.

Až do konca.

 

Tejto básne.

 

 

Uložení v sebe

 

Prirážaš ako vlna o skalu.

Horíš skoro ako suché drevo

za lesom

a mne netreba viac básní

na rozmyslenie.

 

Vyberám si túto,

lebo dnes ti nechcem písať.

Dnes túžim byť len tvojou skalou

a ohňom, čo sa položí do teba.

Akoby bol toto Medzinárodný deň ukladania sa.

 

 

Želáš mi to isté.

 

 

Hľadanie vody v cudzích záhradách, je povrchnosť, ktorá nás zaručene dostane do neba

 

Klince nezvonia do hrobov

na ceste okolo sveta, Láska moja.

To len prší na strechy,

čo sú posiate ako mach strachom.

 

Ukrývame sa v utkvelých predstavách

dokonalosti vlastnej záhrady

a pritom najradšej v tých cudzích,

tak povrchne hľadáme vodu.

 

Plytké právo máme takmer na všetko

a tak si postupne,

pri naučených prípitkoch o šťastí,

vkladáme do úst celkom cudzie masy.

Vo svojom okolí rekonštruujeme

vinníkov atmosferického rozkladu dobrých mravov, to aby bolo, ak už nebude do koho.

 

Áno, hlavne do koho triafať.

Utiekame sa alibisticky k zrkadlám,

alebo Bohu a keď nám už ani tá voda

z cudzích záhrad vlastne nestojí za to,

páchame rituálne oslavy na Nových rokoch.

 

„Lesy dnes zavreli, lúky majú inventúru,“ alibisticky ma napadlo. Veď je nedeľa.

„Povrchnosťou do neba,“ napísal som si na čelo, dal si najkrajšie šaty a odišiel do nákupného centra hrať divadlo…

hlavne aby som zapadol… veď čo by povedali ľudia, ak nie.

 

 

„Počuješ ten dážď, Láska?“ opýtal sa jej v lese.

„A ktovie o čom toľko štebocú tie vtáčiky“ pohladila mu dlane.

Ich strom čakal na spoločný dotyk.

Bola presne tá istá nedeľa čo tam, lúky mali otvorené a ich strom čakal na pohladenie.

 

Dotkli sa ho otvorenými dlaňami

a vdýchli jeho silu.

Tie klince naozaj prestali. Začalo normálne pršať na strechy normálnych ľudí, ktorí sú plní rán, omylov ale hlavne skutočnosti.

A tej sa nevyrovná nič

 

 

… to len ja som v popradskom Maxe,

v nových značkových handrách,

okuliaroch a šiltovke Armani nápadne žul orbitku, žmurkal na blondínky s vyžehlenými vlasmi a do nového mobilu, čo bol vlastne skoro už ako počítač, alibisticky písal túto vymyslenú báseň, čo patrila vám.